Do Vyšného Slavkova sme prišli ako prví o 15:30 hod. ešte za vidna a tým sme zmarili Romanovi šancu zopakovať husársky kúsok zo Šarišského hradu. Privítal nás domáci pán Chovanec, ubytovali sme sa a postupne poprichádzali aj Homulkáči a Palenčárovci. Duo Ľubko a Roman došlo až v podvečer, keď sme už pomaly ani nedúfali.
     Pán domáci s pani manželkou nás privítali slivovicou a hand made trnkovicou a porozprávali nám o živote v obci zaujímavé veci - od činnosti turistického oddielu, cez vojnové pitie partizánov a nemcov v krčme, až po povojnové strašenie cigánov a lúpanie zrna v mlynici.
     Súkromníci Homulkáči sa šli poprechádzať po dedine. My ostatní, rozumnejší sme ostali v domčeku - vonku bol silný mráz a

keďže došli Ľubko s Romanom, bolo o čom kecať a bola aj sranda. Pri dobrom jedle a dobrej pijatike sme vydržali až do polnoci. Aj deti vydržali - na izbách mali dosť miesta i času.
     I tak prišla polnoc. Na strope sme obdivovali stopy po šampusových štopľoch označené letopočtami, ale keďže my sme slušňáci a ctíme si cudzí majetok, nedovolili sme si prispieť. Tak sme si všetci poštrngali a išli sme vonku na ulicu popozerať na prebiehajúce svetlicové orgie. No, nebolo to ako v Paríži na oslave dobytia Bastily, ale priměřeně veľkosti obce celkom slušné.
     Deti sa nám podarilo spacifikovať okolo 1-nej, keď išli s mamami spať, no a my mužskí vytrvalci sme zaľahli okolo 3:00 hod. Rok 2015 - vitaj!

     Po Silvestri 2014 prišiel Nový rok 2015. Veriaci vstali skôr a rozbehli sa do kostolov (až do Oľšavice), no a my, čo nekonečne ľúbime svoje deti, sme sa obetovali a spali sme s nimi až do 11:00. Keďže bola pokročilá doba - raňajky sme operatívne vynechali a rovno sme sa naobedovali. Vonku bolo zamračeno, ale presť sa treba, vyrazili sme na výlet. Pôvodne sme chceli ísť ku krížu na kopci, ale bolo už dosť neskoro, tak sme sa okolo Poľnodružstva vybrali ku Vyšnoslavkovským vodopádom.
     Túra nenáročná, za dedinou sme vošli popri potoku do malej roklinky lemovanej lomami, s niekoľkými menšími vodopádikmi. Nebola dlhá, na lúke sme sa oblúkom otočili a po lesnej ceste, po 1,5 hodine sme sa vrátili do dediny. Vymrznutí, vykecaní a vyfotení sme sa v domčeku trošku ohriali a o 16:30 - prvá rozlúčka ..., Palenčárovci odchádzajú domov, lebo zajtra treba robiť. Tak škoda, sadajú do studeného auta a my sa vraciame do

vykúrenej jedálne. Kecáme, kecáme a zrazu klop, klop ..., reku, že ďalej ... a zase: klop, klop ... a v dverách sa objavujú Di so Želwou. No hurá. Smútok za Palenčármi prešiel, s novými ľuďmi prišli nové témy, ktoré sme poriadne poobracali (aj s pohárikmi) zo všetkých strán.
     Nemenovaní súkromníci opäť bez avíza odišli na potulky obcou, tak sme sa v podvečer pobrali všetci za nimi - šli sme okolo kostola, obecného úradu, okolo vysvietených domov a Betlehemu, okolo pánom farárom vyrezávanej drevenej brány, okolo troch zmrznutých snehuliakov a jednej živej mačičky, okolo pomníka MUDr. Kipikašu, až ku posledným domom. Potom sme sa otočili, vypočuli sme si trúbkarovu večierku z kostolnej veže o 21:00 hod. a vrátili do tepla základne.
     Spať sme šli dnes skôr - po kozmopolitno-národoveckej debate už o 2:15 hod. Dobrú noc.

     Dnes sme tuším vstali trošku skôr, lebo nás čakal výstup zimnou krajinou na okolité vyhliadky.
     Z domčeka vyrážame v slušnom čase o 10:30 hod., v blízkych potravinách nakupujeme u našej panej domácej zásoby a pokračujeme hore dedinou smerom k lomu. Ten míňame vľavo a okolo kaplnky začíname krížom cez lúku stúpať strmšie. Za lesíkom vychádzame na ďalšiu lúku, chodník sa stáča doľava a stúpanie je ešte neznesiteľne strmšie. Potíme sa (lebo sme sa obliekli, aby nám nebola zima) a fučíme, našťastie už vidíme neďaleké sedlo Nad Hejdovom. Zo sedla už iba asi 5 min. dole cez lesík na vyhliadku. Škoda, že počasie nám nie celkom praje, ale aj tak vidíme hodne veľa a hodne ďaleko. Všetci sa zastrájame, že sem ešte musíme prísť keď bude dobré počasie.
     Po menšom občerstvení sa vraciame späť do sedla a po menšom zaváhaní sa aj MP2 pridáva k ostatným a pokračuje stúpajúcou zasneženou lesnou cestou k vyhliadke Zelená skala (výška takmer 1000m). Aj tu je výhľad vynikajúci, ale pokazený

mrakmi a hmlou. V diaľke ale vidno Vysoké Tatry a chlapci súťažia, kto pozná viac kopcov.
     Naša cesta pokračuje zostupom suťovými žliabkami do sedla Prašivá (podľa miestnych - Paršivá) 777m a keďže čas pokročil a slniečko už spoza mrakov zaliezalo za kopce a začalo sa schladzovať, svižnejšie sme okolo kaplnky a V3S-ky pokračovali do Slavkova. Boli 3 hodiny popoludní, keď sme dorazili na základňu. A po nasadení protišokových 5T opatrení sme sa celkom rýchlo spamätali.
     Večernú pohodu narušila už iba 2-há rozlúčka - Di a Želwa odchádzali do Betliara a nezabránila im v tom ani silná poľadovica, ktorá vonku pokryla cesty i naše autá. Tak, oškrabali sme Nissana, rozlúčili sme sa s dievčencami a šli sme kukať hokej v TV. Čechúňov sme vytrieskali 3:0, keď Slavove hurónske Góóóóóóóóóóóĺ trikrát zobudilo nielen Peťku s Majkou, ktoré spali nad jedálňou, ale aj pani domácu, spiacu v dome (a možno aj pána domáceho, ale ten nepovedal nič).

     No a nadišiel deň odchodu ... Pôvodne sme doma netušili, čo tu budeme 4 dni robiť a či tu naozaj tak dlho vydržíme. Ale ukázalo sa, že aj počas týždňového pobytu by sme netrpeli nudou, takže sa tu v budúcnosti určite ešte chceme stretnúť. Ak samozrejme, naši skvelí hostitelia neutrpeli z nášho pobytu nočnú moru a budú k nášmu ďalšiemu pobytu zhovievaví.
     Na dopoludnie nám pán Chovanec pripravil v mlynici praktickú ukážku lúpania zrna, spojenú s historickým exkursom mletia obilnín v obci. My sme sa potom zbalili, rozlúčili sme sa s našimi milými domácimi, Ľubko prispel zápisom do pamätnej knihy návštev a vyrazili sme k nášmu poslednému cieľu - Kamenickému hradu. Zastavili sme sa nakrátko v Krivanoch pri kaštieli Dessewffyovcov, čas nás tlačil, preto sme pokračovali ďalej.
     V Kamenici sme autá zaparkovali pri poslednom dome a všetkých nás prekvapilo pomerne veľa snehu naokolo (oproti tak-

mer suchému Spišu). Bolo už 14:00 hod., keď sme vyrazili. Spočiatku sme využili stopu nejakého tereňáku idúceho pred nami, neskôr sme už museli prešliapavať sami. Napriek tomu, po cca 3/4-hoďke sme boli na hrade. Terén bol strmý a zasnežený, takže aj nebezpečný, ale všetko nám vynahradil krásny výhľad a pekná primrznutá zimná atmosféra na hrade. Fotili sme hmly v údoli a západ slnka, kochali sme sa výhľadom, no a kedže sa začalo stmievať a ochladzovať, dali sme sa na zostup. V prešliapanej stope sme o chvíľu boli pri autách a keďže už nebolo čo riešiť, rozlúčili sme sa navzájom (každý s každým) a rozpŕchli sme sa každý svojim smerom.

     Večná sláva Dominikovi a Slavovi, za sprostredkovanie pobytu a za skvelú silvestrovskú atmosféru patrí vďaka manž. Chovancovcom a všetkým zúčastneným!!! (no dobre, dobre, už končím :o))