Táá ..., tak aj bolo ... Kvôli Peťkinmu vystúpeniu v divadle (účinkovalo cca 200 detí ZUŠ), sme vyrazili z Popradu až o 20:00 a do Betliara sme došli už potme. Nevadí, všetci už boli v domčeku u Dianky, dokonca i známa dvojka Ľubo - Roman bola už tu. No a po dlhšom čase sme sa zvítali so Želwou a Iwankou (s tou už fakt po dlhšom). V domčeku vládla pohoda, Genči brechal, Rino mraučal, Bruno ukazoval novú sadru na pravej nohe a Peťo2 opekal na grile neskorú večeru. A do toho hlučná debata všetkých prítomných, lebo sme sa od Silvestra nevideli.
     Budík nás zobudil o 6:30, lebo Dianka to naplánovala tak, že o 7:30 odchod, o 8:00 odchod z Gujapalagu a o 10:00 prezentácia na vrchole Skaliska. Manželka Majka mi potom celý deň obhrýzala uši (to manželky robia), že prečo sme vstali prví tak skoro. Ale je pravda (veď JVS), že všetky časy sa posunuli cca o 1/2 hoďky neskôr, takže stačilo vstať o 7-mej.
     Bol neuveriteľne krááásny deň, na oblohe ani mráčik a my sme sa autami odviezli na Gujapalag. Iba smutný Bruno so sadrou a možno ešte smutnejší, Dianou poverený, obetavý Roman ostali strážiť domček. Chudák, len pre istotu pripomenul, že na Volovci sme už boli ...
     Presne tak, ako minulý rok sme sa vybrali lesnou cestou po žltej značke nahor, presne tak po cca 300m začala Peťka nariekať, že ju bolia nôžky a úplne presne tak isto sa v tom okamžiku ozval za nami zvuk traktora. Bohužiaľ sa Peťkine nádeje z min. roku nesplnili, traktorík bol obsadený a my sme pokračovali ďalej po svojich. Pri debatách cesta ubiehala, ani sme sa nenazdali a skratkou sme sa vyšplhali na hrebeň od juhovýchodu a ním sme sa dostali po 2 hodinách výstupu na bralnatý vrchol Skaliska vo výške 1 293 m n. m.. Tak sme sa potešili, bohužiaľ výhľad do okolia nám pokazila nazbieraná oblačnosť. Po vrcholovom fotení sme sa zbehli dole zaregistrovať - milé panie nás už trpezlivo čakali. Nafasovali sme vlajočky, Peťo2 si vykefkoval zuby a po chvíli sme začali zostupovať

dole na chatu Volovec, kde nás čakali obvyklé radovánky: guľaš, pivko a prívetiví domáci, večne nalievajúci niečo na zohriatie.
     Na chate bolo príjemne, najedli sme sa, vypili, oddýchli, niektorí dokonca na hrejivom slniečku aj pospali. Hodinka a pol prešla, no a nám sa bolo potreba prinavrátiť domov. Rozdelili sme sa na 2 skupiny: žingorky (MP2 + Klárka) sa pobrali späť na Gujapalag ku autám a odolní makači (Di, Peťo2, Želwa, Ľubo, Iwanka a Barborka) sa pustili priamo dole dolinou, netušiac, čo ich čaká.
     Všetci sme sa šťastne opäť stretli cca o 2 hoďky v domčeku. Roman, Bruno a Genči sa boli trošku poprechádzať po parku a teraz sa už tešili pri MS v hokeji, že sme došli. Deň pokračoval záhradnou slávnosťou, kde Peťo2 opekal na grile dobroty a my ostatní sme oddychovali, príp. pospávali a Genči každého hypnotizoval pohľadom, aby dostal niečo pod zub. No, psí život ... Keď sa zotmelo, po menšom ohňostroji (zvýšilo sa od Silvestra), sme sa premiestnili do domčeka, kde sme pokračovali v jedení, popíjaní a debatách. V plánovaní dovolenky sme ako vždy nepokročili - tí, ktorí majú približovadlo, na dovolenku neidú, tí, čo chcú ísť, približovadlo nemajú ... Neva, ono sa to ešte utrasie, však ... :o)
Pred polnocou, časť partie išla spať a druhá časť šla do kaštieľa, kde sa odohrávala Noc múzeí a galérií, t. zn. návštevníci prešli s baterkami netradičnou cestou po kaštieli (knižnica), pred kaštieľom im zahrala kapela a zažili aj "naozajstný" ohňostroj. No krásna bodka za pekným dňom.
     Nedeľa bola rozlúčková ... Všetci sme sa dobre vyspali, dokončili debatné krúžky a tesne poobede sme sa rozlúčili a s nádejou na skoré stretnutie sme sa pobrali tahet, do Popradu.

     Dianka, vďaka za peknú akciu a možnosť stretnúť sa so všetkými ostatnými zúčastnenými. Vďaka aj všetkým ostatným zúčastneným - bolo nám spolu s Vami fajn.